Gauguin (réžia: E. Deluc, 2017)

27.06.2018 o 18:00

Nekompromisný vizionár Paul Gauguin opustí Paríž, rodinu i priateľov a v roku 1891 sa usadí na exotickom ostrove Tahiti, aby tu v divokej a nepoškvrnenej prírode načerpal inšpiráciu pre svoje obrazy. Zdanlivý raj sa ale mení na miesto samoty a chudoby, na ktorom Paul zápasí s podlomeným zdravím, odmietnutím i pochybnosťami. Ale taktiež sa tu stretne s krásnou domorodkyňou Tehurou, ktorá sa stane jeho ženou i múzou. Film Edouarda Deluca je výpravnou, pritom však meditatívnou sondou do duše vášnivého a problematického génia. Jednoznačne v nej dominuje absolútne strhujúci, intenzívny výkon Vincenta Cassela.

Trailer:
https://www.youtube.com/watch?v=bD_P8RX0EYI&feature=youtu.be

Réžia: Edouard Deluc
Scenár: Edouard Deluc, Etienne Comar, Thomas Lilti
Kamera: Pierre Cottereau
Strih: Guerric Catala
Hudba: Warren Ellis
Hrajú: Vincent Cassel, Ian McCamy, Malik Zidi, Marc Barbé, Samuel Jouy, Pua-Taï Hikutini, Tuheï Adams

Film lektorsky uvedie Alfréd Višný.

Viac o filme:
Koniec uplynulého roka – bez preháňania – patrila v Paríži Gauguinovi. V Grand Palais otvorili veľú retrospektívnu výstavu Paul Gauguin alchymista, ktorú v kinách doplnil film Edouarda Delucu Gauguin v hlavnej úlohe s vynikajúcim Vincentom Casselom. Komorná snímka bola v protiklade k veľkoleposti výstavy – intímna a ponúkajúca iba veľmi zúžený záber na Gauguinov život a dielo. Deluc si vybral prvý pobyt maliara na Tahiti, kam sa umelec unavený civilizáciou vydal hľadať slobodný a bezstarostný život v tropickom raji naplnený iba maľovaním. Realita ale napokon mala s jeho predstavami málo spoločné, tak ako jeho obrazy, ktoré ukazujú akýsi mýtus o ušľachtilých divochoch, za akého sa považoval aj on sám. Tahiti už bolo poznačené francúzskou kolonizáciou a pomaly upúšťalo od svojich tradícií a Gauguin tak ako v Paríži aj tu žil v permanentnej chudobe.

Gauguin nie je v pravom zmysle životopisný film. Nielen tým, že sa sústredí iba na krátke obdobie, ale súčasne ho ani nedáva do kontextu celej Gauguinovej tvorby a života. Dokonca ani do kontextu Gauguinovho života v Polynézii. Nijako nespomína napr. jeho boj za práva pôvodných obyvateľov. Je tu iba maliar a plátno. Všetko ostatné je iba kulisa. Deluc sa sústreďuje na jeden zmarený sen, ktorý ale dal vzniknúť zásadným dielam moderného umenia. Vyhýba sa akýmkoľvek kontroverziám, ktoré sa napokon vynorili práve počas spomínanej výstavy v Paríži v súvislosti s vekom portrétovaných tahiťaniek, Boli to v podstate ešte deti, vrátane jeho najväčšej múzy, s ktorou aj žil – a ktorá mala iba 13 rokov. Film sa tejto kontroverzie nijako nedotýka a nie je príspevkom k opakujúcej sa debate či sa dá oddeliť dielo od jeho autora.

Deluc urobil radikálny rez a rozhodol sa pre jednoduchý intímny vysoko estetický fokus. Sledujeme iba krátky úsek z Gauguinovho života v Paríži tesne pred jeho odchodom, lúčenie s rodinou a priateľmi a potom sa už ocitáme spolu so zúboženým, chorým maliarom v jeho polorozpadnutej chatrči na Tahiti. Sen o tropickom raji sa rozplynul. Gauguin napokon nachádza inšpiráciu v mladej domorodkyni Tehure, ktorá sa stáva jeho múzou i ženou. A aj keď stále žije v biede prežíva veľmi tvorivé obdobie. Ak nemá peniaze na plátno, maľuje na vrece. Postupne vidíme výjavy, ktoré poznáme z jeho najslávnejších obrazov. Obrazov ukazujúcich idylu života domorodcov v krásnom prostredí a bez nánosov civilizácie. Realita života týchto ľudí, ako i samotného „Kokého“ ako ho volali miestny, je však poznačená chudobou a práve postupujúcou kolonizáciou s ktorou prišlo do Polynézie aj kresťanstvo. Gauguin hľadal pôvodné tradície, ale domorodci chodili v naškrobeených bielych šatách do kostola a spievali haleluja. A tak aspoň na svojich obrazoch maľoval nahé šťastné tahiťanky v tropickom raji, ako pôvodné ženy na počiatku všetkého. Ako exotické Evy.

Máme pred sebou umelca posadnutého tvorbou, ktorá je nadradená všetkému. Zaťatosť, vášeň, a súčasne neustále narážanie na realitu. Režisér nijako neakcentuje samotné dielo, či rukopis. Táto povrchnosť je v tomto smere na škodu filmu, keďže ide v konečnom dôsledku o obdobie kedy vznikli najslávnejšie maliarove diela, a robí z filmu skôr univerzálnu výpoveď o procese tvorby. Režisér sa aspoň vyhol klišé úvah o biede a sláve, ktoré sa ponúkali takmer pri každom druhom obraze.

Gauguin túžil splynúť, oprostiť sa od všetkého a iba maľovať. Bez peňazí ale nemal čím ani na čo. Napokon sa živil ako prístavný robotník, zatiaľ čo jeho sused Joteph s úspechom predával sošky s domorodými motívmi, ktoré ho Gauguin naučil vyrábať. Bohatí Francúzi bez povšimnutia prechádzali okolo maliara predávajúceho na trhu svoje diela, aby si ich napodobeninu s nadšením kupovali od domorodca ako suvenír. Unavený, rozčarovaný a chorý Gauguin sa rozhodol porazený vrátiť na čas do Francúzska. Jeho sen ale zostal na obrazoch – namaľovaných poslednými zvyškami farieb na podradné plátno.