04.06.2025 / 17:30
Viera Mecková, Alex Mlynarčík, Lajo Kupkovič.
Projekty prospektívnej architektúry združenia VAL sú výrazom sebadôvery moderného umenia prekračujúcej dané limity. Zároveň slúžia aj ako priestor na komunikáciu medzi ľuďmi a protipólom hermeticky uzatvoreného umenia pre elity. Tieto vizionárske projekty neboli vytvorené na objednávku, vznikali bez zadania a bez perspektívy realizácie. Členovia VAL Vierka Mecková,
Alex Mlynárčik a Ľudovít Kupkovič ich chápali ako syntézu vedy, umenia, techniky, a prírody. Vychádzali z princípu privlastnenia si reality a demystifikácie umenia. Bola to túžba po nachádzaní vlastného a slobodného sveta.
Projekty vychádzajú aj z iného priestorového a časového vnímania reality. Spolupráca autorov VAL sa začala v roku 1968, v čase vpádu sovietskych a ďalších „bratských“ vojsk do vtedajšieho Československa, pokračovala cez dlhé roky normalizácie do roku1989 a skončila sa až v roku 1994 v zmenenej spoločenskej situácií. V období normalizácie bola zároveň aj únikom zo stiesnenej reality, prevládajúceho socialistického realizmu a praktickej nemožnosti slobodnej tvorby a prezentácie diel bez komisii inšpektorov umenia a kultúry dodaných sovietskym bratstvom.
Projekty združenia VAL boli neskutočne nadčasové. Samozrejme, bol v nich prítomní aj duch nového realizmu. Autori si (našťastie) nedávali žiadne obmedzenia a prinášali aj víziu lepšieho sveta.
Určitý predobraz môžeme vidieť už na výstave Superlund o budúcnosti sveta a funkcií umenia, ktorá sa konala v roku 1967 v švédskom meste Lund. Pierre Restany ju charakterizoval slovami: „STÁVKA O BUDÚCNOSŤ . VYHRÁME JU, ALEBO PREHRÁME VŠETCI SPOLU!“ … ide o vrátanie človeka do „obrazu“, ktorému ustavične narastajú priestorové – plastické dimenzie až sa vlastne v súčasnom štádiu „obraz“ stáva syntézou pohybu štruktúry ľudskej existencie.
Prvá výstava VAL sa konala tajne a Paríži v roku 1977 v galérii Lara Vincy za pomocí priateľov zo žilinského bábkovej divadla, ktorý spolu s kulisami previezli za hranice aj tri projekty VAL. V bývalom Československu sa prvá výstava uskutočnila až v roku 1996 v Umeleckej besede v Bratislave, ale nestretla sa adekvátnym ohlasom, chýbala širšia diskusia. Tá sa rozprúdila až na výstave v Benátkach v roku 1999. Prvým projektom je HELIOPOLIS (1968 – 1974), olympijské mesto v Tatrách, ktorý výrazne predbehol svoju dobu – až teraz doba dobieha ich vízie a realizujú sa koncepcie nie príliš vzdialené ich návrhom, ako je napríklad 120 km dlhá a 487 metrov vysoká stavba určená pre 5 miliónov obyvateľov v saudskoarabskom futuristickom meste Neom. HELIOPOLIS s obytnou plochou 3 910 000 m² s celou klimatizovanou superzónou, so zónami pre športoviská, zimnú a letnú turistiku či zónami ticha s prísnou rezerváciou tatranskej flóry a fauny je jeho dávnym predchodcom. Samozrejme, všetko aj s využívaním slnečnej energie. Podľa autorov štúdia Heliopolis – ,,nie je utópiou, ale hľadaním syntézy medzi možnosťami a požiadavkami človeka, prírody“.
Kinetická koncertná sieň venovaná pamiatke Miroslava Filipa AKUSTICON (1969, 1971)
je monumentálnou hrajúcou plastikou, kde hudbu svojím pohybom vytvárajú samotní návštevníci. Alex Mlynarčík vytvoril aj jej štvrtinový fungujúci model – jeho realizácia v navrhovanej výške 18m a s najširším priemerom 13m dnes už nie je otázkou dostupných technológií, ale len financií.
POCTA NÁDEJI A ODVAHE (1974 – 1975) vznikla na počesť kozmonauta so slovenskými koreňmi E. A. Cernana. Projekt SCARABEA (1985 – 1989) predstavuje orbitálnu vesmírnu stanicu pre 12 000 obyvateľov, pohybujúcu sa po vlastnej dráhe s priemerom valca 3000m. Realizácia podobného projektu už nie je príliš vzdialenou budúcnosťou. Rovnako dnes nie je predstaviteľná ani realizácia mesta ISTROPORT (1974 – 1976) so 120 000 obyvateľmi, ktoré by sa nachádzalo priamo na Dunaji v Bratislave. Dielo ANTARCTICA (1982), venované odvahe hľadania, predstavuje novozélandskú Scottovu základňu s pamätníkom vysokým 25m. Celosvetový parlament – NÁRODNÉ ZHROMAŽDENIE ARGILLIA (1980 – 1994)₁ – by sídlil v budove na ostrove Bora Bora neďaleko Tahiti a jeho cieľom by bolo „odstrániť konflikty a zmieriť ľudí“. Posledným projektom je E-TEMEN-AN-KI – SHERATON HOTEL BABYLON (1980 – 1994) s citáciou Brueghelovho obrazu Babylonská veža.
Všetky projekty sú starostlivo a dôsledne prepracované, je v nich cítiť ruku a ducha výtvarníka i architektov, nachádzame v nich urbanistické štúdie, pohľady z rôznych uhlov, pôdorysy, rezy, systémy dopravných a technických zariadení, citácie artefaktov z minulosti, akými sú napr. obraz Pietra Bruegela st., krídlo od Leonarda sa Vinci, dielo Hieronyma Boscha, vajíčko Constantina Brancusiho, fotografie z posledného pristátia na mesiaci kapitána Apollo 17 E. A. Cernana atď.
Projekty VAL Výrazne predbehli svoju dobu a som presvedčený, že doteraz neboli náležite docenené.
Kurátor výstavy: Ivan Jančár
Vernisáž: 4. júna 2025 o 17:30 hod.
Trvanie výstavy: 4. jún 2025 – 6. august 2025
Vstup zadarmo.
Foto: Rosenfeldov palác / Richard Köhler
